Nepriamo formujú aj ich osobnosti
Je utorok a vonku prší. Sedíme okolo stola v jednej zo zadných miestností kostola, v osade. O tomto kostole sa skutočne dá povedať, že je miestom stretávania sa. Raz sa tu pripravuje pán farár na omšu, inokedy tu máme stretnutia lokálneho tímu a pravidelne sa tu konajú aj aktivity s našimi deťmi.
Prečo ste sa rozhodli spolupracovať na projekte
v Jarovniciach?
Ján Zubaj (Jano 1): Túto prácu robím už približne štyri roky a
v našej obci Bystré dosahujem veľmi dobré výsledky. Verím, že moje
nadobudnuté znalosti odovzdám alebo zužitkujem aj tu, v Jarovniciach.
Rastislav Zubaj (Rasťo): Ja to beriem ako výzvu. O Jarovniciach som
počul len samé negatívne veci. Rád by som poopravili verejnú mienku a
v pozitívnom svetle predstavil Jarovnice. Práve prostredníctvom mladých
vidím cestu.
Rudolf Pohlodko (Rudo): Ja pracujem s deťmi a mládežou dlhšie a
každá skúsenosť sa ráta. Je tu kopec detí, ktorým sa treba venovať a
niekde ich potiahnuť.
Ján Mihálik (Jano 2): Pre mňa je to tiež výzva, chcem sa venovať
mladým. Potešilo ma, že sa zrealizoval takýto projekt, ktorý je zameraný
na jarovnické deti. Konečne sa to pohne správnym smerom.
Florián: Rád pracujem s deťmi. Chcem, aby niečo dosiahli.
V podstate nikto sa dnes nevenuje našim deťom. Prídu zo školy a tým to
hasne. Flákajú sa dookola. Takto majú aspoň kde svoj voľný čas tráviť.
A deti sú veľmi radi. Aj rodičia.
Lukáš: S deťmi pracujem už nejakú dobu a viem, že je to veľmi
potrebné, aby sa im niekto venoval.
Keď sa pozriete o 2 – 3 roky späť, čo by ste chceli vidieť?
Jano 2: Ak by sa realizoval ďalší projekt, deti, s ktorými robíme
teraz, by mohli s nami spolupracovať. Aby potiahli ďalšie generácie.
Rasťo: Aby videli, kam to môžu dotiahnuť. Tiež pochádzame
z rómskych osád. Chceme, aby deti spoznali aj iný svet, nielen ten
v osade.
Jano 1: Aby zistili, čo je pre ne dobré v oblasti vzdelávania sa,
aby mali väčšie možnosti nájsť si prácu a prispôsobiť sa majorite, ale
so zachovaním vlastnej kultúrnej identity.
Florián: Aby tie deti vyšli z osady, aj s tým, že sa dostanú na
školy. Či už stredné alebo aj s tými talentami, s ktorými vyjdú
z tohto projektu. Aby sa nejako uchytili v živote a spoznali aj iný život,
ako život v osade.
Lukáš: Novú generáciu, ktorá sa vie zaradiť do spoločnosti, má
smer a cieľ, je vzorom a postupne sa stáva aj pomocou pre ostatných.
Čo vám osobne dala táto práca?
Jano 1: Pochopil som, ako dokáže jeden človek ovplyvniť iných
ľudí. Nie je to len tak prísť a niečo robiť s deťmi. Fakt je to
obrovská zodpovednosť. My vlastne nepriamo formujeme ich osobnosť, ale
zároveň budúcnosť.
Jano 2: Deti ovplyvňujú nás a my ich. Je to pekné, baví ma to,
keď vidím, ako to baví deti. Potom mám väčšiu chuť s nimi realizovať
aktivity, pretože deti samy chcú k nám chodiť. Prídu a majú snahu, sú
aktívne. Niekedy ich treba až krotiť, usmerniť, ukázať im mantinely.
Rudo: Sú veľmi skromné, vďačné za každú príležitosť, ktorá
sa im naskytne. Obzvlášť vtedy, keď sa im venujeme my. Lebo my s nimi
nemáme len profesionálne vzťahy, ale kamarátske, dokonca niekedy až
familiárne.
Rasťo: Mne osobne je už teraz ľúto, že nemôžeme s tými
deckami byť dlhodobo. Sme tu do konca roka, ale čo potom? Vybudovali sme si
nejaký vzťah. Spoznali sme ľudí, životné príbehy i okolnosti a je to
strašne krátka doba. Nechcel by som prerušiť tento projekt alebo byť
viazaný na časové obdobie. Ja tu vidím aj nejakú svoju budúcnosť, chcel
by som tu zostať a pracovať s týmito deckami.
Jano 1: Možno nielen ja, ale aj viacerí sme si nepriamo uvedomili
jednu vec. Žijeme v civilizovanom svete, ale v jarovnickej komunite, sa
vytvorila ďalšia komunita – osada. A je to celkom iný svet. Človek si
uvedomuje, že pomaličky tie deti vyťahuje z toho ich sveta a dáva im šancu
spoznať iný svet. Veríme, že to príjmu. Ale čo potom? Aby to všetko
nevyšlo navnivoč.
Rudo: Bojíme sa, že príde koniec projektu a zase spadnú do toho
svojho sveta. Sú tu jedinci, ktorí sú v prelomovom veku. Dokážu už
rozhodnúť o svojej budúcnosti a práve kvôli nim by bolo veľmi dobré,
keby projekt pokračoval. Aj ja som zhodou okolností bol v takom veku, keď
som dostal pomocnú ruku a dostal som sa na vysokú. Keby mi vtedy nepomohol
projekt istého občianskeho združenia, kto vie, kde by som bol. Myslím si,
že aj tu máme deti, konkrétne napríklad René Červeňák, ktorý sa veľmi
dobre učí. Chodí na strednú školu, kde sa chce pokúsiť aj o maturitu.
Vidím v ňom veľký potenciál, môže sa dostať ďaleko.
Lukáš: Nové skúsenosti a zážitky, spoznal som nových ľudí a
nadviazal nové priateľské vzťahy.
Deti z Jarovníc sa stretávajú aj s deťmi, ktoré sú už
zapojené v programe Divé maky. Má to zmysel?
Rasťo: My to nazývame „vytrhnutie z prirodzeného prostredia“.
Aj mimo spoločných workshopov sa snažíme privádzať deti z Divých makov
do Jarovníc a deti z Jarovníc tam, kde žijú deti z Divých makov. Našim
zámerom je ukázať im posun a vzájomne ich zbližovať, aby sa mohli
porozprávať, vymeniť si skúsenosti, dozvedieť sa, čo pre ne znamenajú
Divé maky.
Napríklad teraz, celú sobotu boli 4 chlapci, hudobníci a tanečník,
v Čičave. Chlapci boli nadšení. Stretli sa tam taká banda 20 hudobníkov
z Divých makov aj Jarovníc. Navzájom si vymieňali skúsenosti, bolo to
veľmi pekné. Bol tam aj René Červeňák, ktorý je jedným
z najtalentovanejších tanečníkov z Jarovníc. Učil divadelníkov
z Divých makov choreografie zamerané na divadlo, na scénky. V sobotu
cvičili a v nedeľu točili amatérske videá, ktoré poslali do jednej
súťaže. René im vytvoril ucelený krátky program, v ktorom napríklad
chalani tancovali electric boogie. Bolo to super.
Jano 1: Boli tu aj divadelníci z Bystrého. Aj tu v Jarovniciach sa
snažím takú skupinu zostaviť. Takže deti z Bystrého si opäť s deťmi
z Jarovníc vymieňali skúsenosti, zážitky a zároveň nadviazali nové
kontakty a priateľstvá. Mal som naplánované, že takéto stretnutia budem
organizovať každú sobotu, ale vzhľadom na to, že je to náročné, robím
to iba raz mesačne. Vezmem ich so sebou a sú tu celý deň.
Lukáš: Pri stretávaní sa s deťmi z divých makov, vidia deti
z Jarovníc, že má to zmysel na sebe pracovať, lebo pri rozprávaní s nimi
zisťujú čím prešli a kam sa posunuli a sú pre nich motiváciou, aby na
sebe stále viac pracovali.
